){kind=small}
){kind=small}
){kind=small}
){kind=small}
){kind=small}
){kind=small}
){kind=small}
){kind=small}
){kind=small}
){kind=small}
){kind=small}
){kind=small}
){kind=small}
){kind=small}
){kind=small}
){kind=small}
){kind=small}
){kind=small}
){kind=small}
){kind=small}
){kind=small}
){kind=small}
){kind=small}
){kind=small}
){kind=small}
){kind=small}
){kind=small}
){kind=small}
){kind=small}
){kind=small}
)
)
)
)
)
)
)
V priebehu pokojných aprílových dní sa regionálny šampión pripravoval na semifinále pohára. O pár dní neskôr, presne 1. mája, ho čakalo sťahovanie na nový štadión, ktorý nebol len odmenou pre verných fanúšikov. Ich milovaný tím však napokon v novom stánku neodohral ani jeden zápas a tribúny ostali navždy prázdne. A hráči? Niektorí namiesto trofeje bojovali o život. A nielen ten svoj.
V sobotu ráno sa hráči miestneho tímu stretli na ihrisku a spoločne sa pripravovali na dôležitý zápas. Ich štadión bol skromný, hraciu plochu obklopovala bežecká dráha, šatňa bola len jednoduchá búda a malá drevená konštrukcia slúžila ako tribúna. Napriek tomu počas zápasov amatérskej nižšej ligy praskala vo švíkoch.
V to ráno však tréning narušili nečakaní hostia. Na ihrisku pristála helikoptéra, z ktorej povyskakovali muži v ochranných oblekoch s detektormi, z ktorých vydávali hlasné podivné zvuky. Futbalistom FC Strojiteľ Pripiať len stroho oznámili, že zápas sa hrať nebude. Bol 26. apríl 1986 a len pred pár hodinami došlo k najväčšej jadrovej tragédii v neďalekom Černobyle.
FOTO: POZRITE SI SNÍMKY PRIPIATI A ČERNOBYĽU
)
)
)
Klub stavbárov mesta budúcnosti
Pripiať vznikla v roku 1970 ako moderné mesto atómu. Nachádzalo sa niekoľko kilometrov od jadrovej elektrárne a približne 20 kilometrov od mesta Černobyľ. Malo kino, plaváreň, zábavný park, niekoľko výškových budov, v ktorých žilo približne 50-tisíc obyvateľov, a aj vlastný futbalový klub.
Tím s názvom FC Strojiteľ Pripiať založili muži pracujúci na stavbe černobyľskej elektrárne a mesta s podporou riaditeľa výstavby. Chcel totiž, aby si jeho muži po náročných šichtách oddýchli pri futbale a pive. Pripomienka ich práce sa týčila v diaľke za plotom, odkiaľ bolo vidieť vysoký komín štvrtého bloku. Keď o sedem rokov neskôr spustili elektráreň do prevádzky, Strojiteľ sa stal podnikovým tímom.
Najmladší hráč mužstva bol Valentin Litvin, ktorý začal hneď po škole pracovať v elektrárni ako inžinier. Za svoje futbalové služby dostával k výplate malý príplatok. V klube však nehrali len zamestnanci, ale aj profesionáli, ktorých zozbierali z regiónu.
„Hovorilo sa im ‚snežienky‘. Dostávali peniaze z elektrárne a boli na výplatnej listine, ale žiadnu prácu tam nevykonávali,“ spomínal Valentin Litvin v rozhovore pre športový magazín FourFourTwo. Dôvod angažovania legionárov bol jednoduchý, klub si chcel vybojovať postup do profesionálnej štvrtej ligy.
Dokonca angažoval aj bývalého útočníka ZSSR Anatolija Šepeľa, víťaza ligy s Dynamom Kyjev, ako hlavného trénera. V tom čase sa mužstvo začalo formovať a Valentina Litvina povýšil na kapitána tímu. Výsledky sa dostavili len čiastočne, FC Strojiteľ Pripiať síce vyhral regionálny pohár v rokoch 1981, 1982 a 1983, no v súťaži sa mu nedarilo a zotrval v piatej lige.
V roku 1986 bol postavený nový štadión s lepším zázemím, umelým osvetlením, veľkou krytou tribúnou a kapacitou približne 11-tisíc fanúšikov. Oficiálne otvorenie bolo naplánované na 1. mája 1986, no ešte predtým, 26. apríla, mala Pripiať odohrať semifinále pohára proti Borodjanke. V ten deň, niekoľko hodín pred úvodným výkopom, však o 1:23 vybuchol štvrtý reaktor jadrovej elektrárne.
Útek z nemocnice a odstavené autobusy
Najprv sa zjavil záblesk, po ktorom nasledoval mohutný výbuch. V tme žiarili zúriace plamene a vzduchom sa niesli sirény hasičských vozidiel, ktoré smerovali na miesto katastrofy. Keďže to nebol prvý incident, ku ktorému došlo v Černobyle, miestni obyvatelia pokojne stáli vonku a z bezpečia sa prizerali vzdialenému požiaru, zatiaľ čo na nich padal popol z oblohy.
Ráno už plamene zoslabli a domáci pokračovali vo svojom bežnom živote. Zároveň sa pripravovali na prvomájový sprievod a v ten deň aj na semifinálový pohárový zápas. Na štadión mieril aj Valentin Litvin z neďalekej obce. Pri vstupe do mesta ho však zastavila polícia. „Pýtal som sa ich, čo sa stalo, ale nič nevedeli. Tak som prešiel cez most a pokračoval.“
Okrem hliadky si najprv nevšimol nič zvláštne. Cestou na tréning stretával ľudí, ktorým normálne plynul deň. Pozornosť však budili pomalé vozidlá, ktoré striekali cesty dekontaminačnou látkou. Keď dorazil na ihrisko, od spoluhráčov sa dozvedel, že ich súper, hráči z Borodjanky, nedorazia a že ich zastavili ešte ďaleko pred Černobyľom.
Ako kapitán tímu sa teda vybral do sídla klubu, aby zistil, či je zápas zrušený. V budove stretol trénera a povedal mu o vrtuľníku, ktorý pristál na ihrisku. Valentin Litvin vyšiel von na strechu. „Videl som jadrovú elektráreň a dym stúpajúci z ruín reaktora číslo štyri.“
V tom okamihu vypustil z hlavy futbal úplne a ponáhľal sa do nemocnice za svojou manželkou, ktorú hospitalizovali po pôrode ich druhého dieťaťa. Keď ju navštívil, opísala mu, čo sa dialo v noci po havárii v elektrárni. „Samozrejme, nevidela všetko. Bol tam hluk, zhon, lekári behali a hľadali infúzne súpravy, ktorých mali nedostatok, a obete prichádzali jedna za druhou.“
Keďže manželku nemohli prepustiť, rozhodli sa pre útek. Valentin Litvin jej pomohol vyliezť von oknom na prízemí. „Videli sme pacientov z nemocnice stáť na kopci, odkiaľ mali dobrý výhľad na elektráreň a mohli sledovať, ako vrtuľníky zhadzujú materiál do zničeného reaktora.“
Manželia napokon opustili Pripiať na motorke, sledujúc dlhé rady pripravených prázdnych autobusov. „Čakali na príkaz, aby vošli do mesta a začali evakuáciu. Úroveň radiácie už bola veľmi vysoká. Autobusy prišli až na poludnie nasledujúceho dňa.“
Z kapitána likvidátor katastrofy
Sovietsky zväz sa snažil katastrofu v Černobyle najprv utajiť. A to aj pred vlastnými občanmi. Vysťahovanie mesta Pripiať sa začalo až 36 hodín po výbuchu. „Informácie boli nielen nedostupné, ale aj neuveriteľné. Ja, ako aj mnohí ďalší, som veril, že reaktor jednoducho nemôže vybuchnúť,“ vysvetlil Valentin Litvin. ZSSR priznal haváriu až 30. apríla, dva dni po tom, čo vo Švédsku namerali zvýšené hodnoty rádioaktivity.
Výbuch jadrového reaktora spôsobil rádioaktivitu 30- až 40-násobne väčšiu, aká sa uvoľnila pri zhodení atómovej bomby v Hirošime v roku 1945. Zamorených bolo približne 150-tisíc štvorcových kilometrov územia a bezprostredne zahynulo 31 ľudí. Stovky ďalších podľahli neskôr chorobám súvisiacim s radiáciou.
Po explózii bolo potrebné vykonať veľa dôležitých a nebezpečných úloh. Valentin Litvin sa s mnohými ďalšími podieľal na likvidačných prácach. Kapitán futbalového tímu pomáhal dekontaminovať suterén elektrárne, v ktorom vysoká úroveň radiácie dovoľovala pobyt len niekoľko minút.
Obeťou najväčšej katastrofy sa stal aj FC Strojiteľ Pripiať, ktorý zanikol. Niektorí bávalí hráči sa ho snažili zachrániť a založili nový tím s názvom FC Strojiteľ Slavutyč. Tento projekt nemal dlhú existestenciu, rozpadol sa po dvoch rokoch.
Pripomienkou pôvodného klubu zostáva už len štadión Avangard, na ktorom sa neodohral žiaden zápas a nikdy neprivítal fanúšikov. Za posledné roky spustol, stožiare zhrdzaveli, ihrisko zarástlo a stalo sa nezvyčajnou turistickou atrakciou pre návštevníkov mesta duchov.
13:10 - 29.11.2023
)
)
)
)
)
)
)
)
)
)
)
)
)
)
Diskusia