Z „idiota“ víťaz Stanley Cupu: V NHL bolo najväčšou výhodou moje IQ

Bývalý spoluhráč Mariána Hossu, obranca Brent Sopel, vyrozprával svoj hokejový príbeh. V detstve si kvôli dyslexii myslel, že je idiot, no svoju silu našiel v hokeji a v roku 2010 zdvíhal nad hlavu najcennejšiu hokejovú trofej, Stanley Cup.

Brent Sopel prežil detstvo na farme v Saskatchewane. Letné dni mu ubiehali rýchlejšie rutinou v podobe tajných špekulácii s traktorom, no zimné dni trávil výlučne na ľade. Bol posadnutý tréningom, po škole si obul korčule a bolo úplne jedno aký veľký mráz je vonku. Jeho mama ho musela z ľadu doslova ťahať domov, keďže ho čakali domáce úlohy. Tie však nenávidel, nerozumel im a rovnako nenávidel školu.

„Slová mi pripadali čudné, nevedel som narábať ani s číslami. Z matematiky ma bolela hlava. Nevedel som pochopiť, ako škola pripadala prirodzená ostatným deťom. Cítil som sa byť vyčlenený. Ľudia sa tam ku mne správali ako k hlupákovi. Myslel som si, že som idiot. Zvykol som si na to natoľko, že som tomu začal veriť. Žiadny z mojich učiteľov to neriešil,“ spomína Brent Sopel.

„Zameral som sa na jedinú vec, v ktorej som bol dobrý. Bol to hokej. Už ako dieťa som cítil, že ľad je jediná vec, kde som sa cítil v pohode,“ spomína na školské časy vo svojej spovedi pre portál theplayerstribune.com  Sopel.

^{Foto: Brent Sopel v NHL začínal ako hráč Vancouveru Canucks}

S vekom priamou úmerou narastali aj problémy. Zažili ste už pocit, že ste v istom okamihu chceli byť kdekoľvek inde na svete, než ste sa nachádzali? Brent Sopel ich mal mnoho. Napríklad vtedy, keď mal pred celou triedou na pokyn učiteľa prečítať zopár úryvkov.

„Keď som sa pozrel do učebnice, strany boli neusporiadané. Niektoré boli rozmazané alebo obrátené. Bolo to ako keby boli v inom jazyku. Nezvládol som to. Domýšľal som si a rýchlo s tichým hlasom som to chcel mať za sebou. Spolužiaci sa mi smiali a robili si zo mňa srandu. Ukazovali na mňa a šepkali si medzi sebou. Bola to moja najhoršia nočná mora. Nechal som to tak a v tomto duchu pokračoval môj život,“ spomína.

Našťastie, keďže mu Boh niekde ubral, inde mu dal viac. Brent mal vynikajúce danosti na hokej. „Väčšina mojich učiteľov vedela, že som dobrý v hokeji a zrejme verili v to, že sa s tým niekde môžem dostať. Žiadny z nich ma od neho neodhováral. V Kanade je hokej náboženstvom, ktoré mnohé odpúšťa,“ pokračuje Sopel.

^{Video: Brent Sopel bol tvrdým a nepriechodným obrancom aj pre najväčšie hviezdy}

Brent Sopel chcel byť pôvodne brankár. Presne ako jeho idol Patrick Roy, ktorého plagáty mal vo svojej detskej izbe. Rád zastavoval puky, nezáležalo na tom kto na neho strieľal. Časom si však uvedomil, že nemá dostatočný tréning na to, aby sa ako brankár mohol zlepšovať.

Od rána do večera však myslel na hokej. Bavilo ho zastavovať puky aj vtedy, keď nebol v bránke. A tak sa z neho stal obranca. Hoci nikdy nepatril medzi tých najrýchlejších, vynikol svojim prístupom. Tvrdej práci ho naučil život na farme. A tá bola cestou k úspechu. Vancouver Canucks si ho však v drafte v roku 1995 vybral až v 6. kole, zo 144. miesta.

„Čím viac som sa v hokeji zlepšoval, tým viac úsilia som naň vynakladal. Menej pozornosti som tak venoval čítaniu a písaniu. Mojim cieľom sa stala NHL. Neskôr som sa dozvedel, že som v drafte padol tak dole kvôli tomu, že som až tak dobre nekorčuľoval a bol som pomalý. To, čo skauti nevideli, bolo však moje hokejové IQ. V NHL bol mojou najväčšou výhodou môj mozog. Vedel som kam pôjde útočník na ľade ešte predtým, než niečo urobí. Vedel som ako ubrániť rýchleho útočníka, zručných chalanov, či predvídať blafáky,“ spomína Sopel. 

^{Foto: Mladý Brent Sopel vo svojich začiatkoch v NHL (Vancouver Canucks)}

Sopel odohral svoj prvý zápas v drese Vancouvru na ľade Chicaga v roku 1999. Na tú noc nikdy nezabudne. Tréner Marc Crawford ho dal do formácie s Bryanom McCabeom, Donaldom Brashearom, Trentom Klattom a Mattom Cookeom. „Jastraby“ mali v tej dobe obávaných tvrdých hráčov Boba Proberta, Reida Simpsona či Brada Browna.

„Pamätám si na vhadzovanie puku. Pozrel som sa na Proberta a pomyslel som si, že tu umriem. Dnes tu na tomto ľade isto umriem. Ak by sa to však vtedy naplnilo, umrel by som ako šťastný muž. Mojim celoživotným cieľom bolo hrať v NHL a konečne som to dokázal,“ prezradil Sopel.

^{Foto: V debate s mladým defenzívnym parťákom Niklasom Hjalmarssonom v drese Chicaga}

Aj napriek splnenému snu v podobe NHL, sa Brent Sopel cítil sám, trápili ho zážitky z detstva, cítil sa vyčerpaný. Začal tak piť a vďaka alkoholu nemusel čeliť realite. Na tripoch na ľade súpera zvykol volať hneď z letiska do hotela, aby ho na izbe čakala plná chladnička pív.

Len málo z jeho spoluhráčov bolo ochotných zdieľať s ním izbu. V tíme mal povesť blázna, ktorý bol posadnutý svojimi rutinami. Na ľade však nikdy nebol opitý. Keď Sopel nepil, musel byť neustále zaneprázdnený.

Pokojný odpočinok je pre neho doteraz veľkým bojom. Hokejový osud ho po Vancouvri zavial do New Yorku Islanders, neskôr do Los Angeles a nakoniec do Chicaga.

Keď v roku 2007 prišiel do tímu „jastrabov“, jeho kariéra bola na veľmi tenkom ľade. V Chicagu sa stal v podstate učiteľom. Najmä mladým hráčom mal ukázať, ako sa stať profesionálom a čo to obnáša. V tíme sa stal najlepším špecialistom na blokovanie striel. Prešli tri sezóny, Chicago získalo Stanley Cup a Sopel si pamätá každú sekundu z toho dňa.

„Presne 64 minút po úvodnom buly vsietil Patrick Kane víťazný gól. Stali sme sa šampiónmi. Nasledujúce týždne boli ako z veľkého sna. Nachvíľu som sa cítil v poriadku, no aj vtedy keď veci vychádzali, stále som cítil pochybnosti. Silneli vždy, keď som zavrel oči,“ znejú slová Brenta Sopela.

^{Video: Nezabudnuteľné momenty v kariére Brenta Sopela}

Brent Sopel si pamätá na obdobie, keď jeho deti od neho chceli, aby im na dobrú noc čítal rozprávky. Nechcel však pred nimi koktať, a tak im rozprával príbehy o dobrodružstvách, láske, strachu a víťazstve.

Spočiatku sa na neho deti usmievali a hltali každé jeho slovo, no po chvíli sa začali pýtať odkiaľ pozná tieto príbehy bez toho, aby mal pred sebou knihu. Nikdy im na to nevedel odpovedať.

Keď jeho dcéra nastúpila do školy, mala podobné problémy ako jej otec. Rodičia tak s ňou navštívili odborníka, ktorý u nej zistil dyslexiu aj dysgrafiu. „Po 33 rokoch som konečne pochopil, prečo som taký, aký som,“ povedal Brent Sopel.

^{Foto: Brent Sopel pózuje so svojou rodinou po zisku Stanley Cupu so Chicagom}

Ku koncu kariéry začal Brent Sopel opäť viac piť. Ako sám tvrdí, jeho život išiel rýchlosťou „milión míľ za hodinu“. Odcudzil sa svojim najbližším. Manželka sa s ním nakoniec rozviedla a Sopel absolvoval liečenie.

„Nie som tá istá osoba, ktorou som býval a už ňou nikdy nebudem. Liečenie mi pomohlo pochopiť, aký je môj súčasný život. Naučil som sa nájsť pokoj. Dostal som jednu dôležitú životnú lekciu. Akceptovať seba samého. Takého, aký som. Môže to znieť ako pár slov. No je to spôsob života. Poradcovia ma naučili milovať všetko čo mám, moju rodinu, mojich priateľov, moje zážitky,“ prezradil Sopel.